Zombie wedding – Tomas Pospichal

10917937_852408721487874_7669195685057695908_o

Pospo
2015/05/19
Experiment, Svadobne

Svadobný rok 2014 bol pre mňa špecifický okrem toho, že sa ma dotýkal aj z druhej strany barikády a stal som sa ženáčom, tak som bol súčasťou jednoho celkom netradičného predsvadobného fotenia. “Nenafotíme večer pred svadbou nejakú haluz?” Spýtali sa budúci manželia. “Budú tam už nejakí ľudia v piatok, tak ich môžeme zapojiť.” A ja že: “Okej, prečo nie?” No a to čo sa dialo od momentu môjho nepremysleného ale nadšeného súhlasu, by som accountsky rozdelil na 4 fázy.

Brainstorming
Príprava
Exekúcia
Postproces.

Oka možno teraz niekto namietne, že veď takto to funguje na svadbách vždy. A ja poviem áno aj nie, tento krát som si mohol vymyslieť úplne čokoľvek a vedel som, že mladomanželia sú dostatočne šialení na to, aby do toho išli. Čiže biznisplán tohoto fotenia je špecifický skôr svojím obsahom.

1. Brainstorming

Hľadanie nápadu a témy. Priznám sa že táto časť bola rýchlovka. Keď som si vyfiltroval podmienky tak mi ostalo: mladomanželia pôjdu do čohokoľvek, miesto fotenia dôverne poznám, bude tam nešpecifikovaný počet známych/možno aj neznámych ľudí a bude tma. Čiže máme hlavných hrdinov, chalupu na kopaniciach a prípadný komparz. Z mojej strany keďže má vychovávali akčné videobéčka a počítačové hry, bola tendencia skúsiť niečo akčné kde vzhľadom na podmienky (žiadna vizáž, ľubovoľné oblečenie, variabilný počet komparzistov, večer čiže temnota) budem môct vyjašiť a ostane pritom na prípadnú improvizáciu. Výsledok je jasný z nadpisu, téma bude: ZOMBÍCI.

2. Príprava

Hľadanie inšpirácie a storyboard. Potom ako som plný nadšenia tému predal mladomanželom nastala fáza prípravy, v ktorej som sa nápadu pokúsil dať čo najkonkrétnejšiu formu. Vedel som, že si chcem vyskúšať odpalováky, ktoré mi už rok hnijú v šuflíku, a že výsledok bude ovrephotoshoped. Lebo retuše ľúbim. Dlhodobo sa nechávam inšpirovať mnohými tvorcami a v tomto koktrétnom prípade to boli tri mená Benjamin Von Vong, Adrian Sommeling a Calvin Hollywood, ktoré určili smer ktorým sa chcem vydať a ako to má vo výsledku vyzerať (aspoň rámcovo). Čiže mám vybratý štýl, aj tému a teraz treba konkretizovať a zhmotniť predstavy do niečoho hmatateľného. To čo vidíte nižšie sú nakreslené storáče záberov, ktoré boli mixom mojej vlastnej predstavy a inšpirácií z filmov, hier, concept artov atď. Jednoducho hodiny a hodiny googlenia pekných obrázkov a analyzovania toho čo je pekné a čo bude možné adaptovať v našich podmienkach. Lets go.

Nástrel kompozícii a niečo čo sa s prižmúrením oboch poloslepých očí dá nazvať lighting diagram.

3. Exekúcia

Fotenie a svietenie. Na place to malo dve roviny. Tá failovejšia bola, že samotný setup systemákov a hľadanie správnej kompozície trval mrte dlho (v interieri je 24mm jednoducho málo) a že výsledná charakteristika svetla vôbec nezodpovedala mojím predstavám. Áno som skôr teoretik a prax ma teraz riadne vyfackala. Tlačiť do hlavy McNallyho a preklikávať od rána do večena stobox a strobist, je síce fajn, ale bez tréningu je to zbytočné. Moja rada do života, foťte, skúšajte, experimentujte, failujte lebo každá praktická skúsenosť vás posunie ďalej. Tá lepšia časť fotenia bolo všetko ostatné. Aj keď sa to celé dialo večer pred svadbou, tak nikto nestresoval a aj keď to bolo únavné a zdĺhavé, tak som necítil tlak. Môžu za to všetci prítomní a trochu asi aj tá domáca, ktorú zombíci celý čas pochlipkavali. Ale späť k technike, čo mi najviac chýbalo a čo bol prúser hlavne v interiéri bol grid na softboxoch. Jednoducho smerovejšie svetlo, ktoré sa po odpálení nerozplizne po celej miestnosti. Nevermind, photoshop to bude musieť zachrániť. V exteriéri už to bolo viac v pohode minimálne z pohľadu svietenia, aj keď nekonečné posúvanie statívov, prestavovanie speedligtov a hľadanie správnej intenzity bolo otravné, tak tu bol rád za Phottix Odiny, vďaka ktorý som aspoň výkony bleskov mohol riešiť spoza foťáku. Po necelých troch hodinkách bolo hotovo, na karte je asi 250 fotiek ktorých výsledkom bude 7 vizuálov. Jedine žeby nie.

4. Postprodukcia

Toto už nie je až tak o fotení, tak v skratke. Najdlhšie mi trval prvý obrázok a to z jednoduchého dôvodu a tým bolo hľadanie spoločného moodu pre celú sériu (aj keď som v hlave mal relatívne jasnú predstavu). Hlavne celý projekt som koncipoval, ako príbeh a nemali to byť separátne fotky na tému zombie. Zároveň som si skúšal rôzne techniky aj tonality kým nepadlo finálne rozhodnutie. Čiže prvá foto bolo asi 16-18 hodín čistého času pokusov a omylov. Ďalšie nemám odmerané, ale okrem poslednej, ktorá bola asi za 4 hodiny to bolo cca 7-10 hodín na foto. Keďže ma netlačil deadline len svedomie (a jeden konkrétny zombík – čau Lula), tak som si to mohol po večeroch a víkendoch šolichať. Sú tam nejaké techniky od Calvina (odporúčam jeho youtube kanál) je tam nejaké to fakeové HDR, ale prevažne veľa kriviek a maskovania. Keďže sa photoshopom živím, tak som tu bol celkom doma. Jednou z nevýhod takto vlečúcich sa projektov je tendencia sa spätne vraciať k už finálnym fotkám čo značne celý proces predlžuje. Občas si treba povedať dosť.

5. Záver

Final je nakoniec 5 záberov zo siedmych. Jeden vypadol kôli tomu, že sa podobal na iný a druhý kôli tomu, že proste nebol dosť sexi. Odovzdané manželom a zombíkom 8 mesiacov po svadbe a spokojnosť zo všetkých strán bola vykúpením toho kvanta času upravovania a čakania. Spätne keď na to pozerám, tak vravím že ak by som to robil znova, tak by to hlavne v bodoch 3 a 4 prebiehalo ináč. So slovami nevesty: “Už sa teším, ako z toho budú naši rodičia znechuteni!” budem čakať na ďalšiu príležitosť. “:)